Dokonca aj starí Gréci mali skúsenosti so stanovovaním sadzieb pred narodením Krista. Približne 500 rokov pred Kristom pracovali s úrokovými sadzbami 10 percent. Starí Rimania na druhej strane vypočítali mieru 8 percent. Svedčia o tom aspoň záznamy z obdobia púnskych vojen, ktoré sa konali v rokoch 264 až 146 pred naším letopočtom.
Významný zlom v stanovovaní úrokových sadzieb nastal v Byzantskej ríši. Konštantín Veľký v roku 325 po narodení Krista stanovil maximálnu úrokovú sadzbu na 13 percent. Zároveň bolo možné pracovať aj s nižšími sadzbami. Maximálny limit bol následne znížený na 8 percent v roku 528, čo je zdokumentované v Justiniánovom kódexe.
Podobne to bolo na začiatku osemdesiatročnej vojny, keď Holanďania bojovali za nezávislosť proti španielskej nadvláde. V rukopisoch z obdobia z roku 1568 je zdokumentované, že úroková sadzba bola stanovená na 8 percent. Rovnaké opatrenie sa uplatňovalo v Anglicku na začiatku 18. storočia a v USA na začiatku 19. storočia.
Znižovanie úrokových sadzieb
Úrokové sadzby neboli znížené až do Veľkej hospodárskej krízy koncom 1920. rokov. V tom čase existoval zlatý štandard, ktorý bránil expanzívnej menovej politike. Francúzsko kvôli tomu dokonca zvýšilo sadzby, aby prilákalo zlato od investorov z celého sveta. Ostatné štáty na to museli reagovať, čo krízu prehĺbilo. V dôsledku zlej ekonomickej situácie však sadzby nakoniec klesli na približne 2 percentá.
Americký prezident Ronald Reagan sa vrátil k vysokým úrokovým sadzbám. Začiatkom 1980-tych rokov to bolo viac ako 15 percent. Následne však nastal trend postupného znižovania sadzieb. Dokonca sme začali experimentovať so zápornými úrokovými sadzbami, ktorým by naši predkovia pravdepodobne nerozumeli.
Je však jasné, že o úrokových sadzbách hovoríme už najmenej 5 000 rokov a stále sa nevieme dohodnúť na tom, aká úroveň je ideálna.
