Generácia Z: Viditeľný konflikt a zaujímavá cielovka

Pozrime sa na prezidentské voľby v Spojených štátoch v roku 2024. Osemdesiatjedenročný Joe Biden odstúpil z prezidentskej kampane a na jeho kandidátske miesto sadla päťdesiatdeväťročná Kamala Harris. Dvadsaťdva rokov rozdielu veku z celého procesu robí aj generačnú obmenu. Hoci napríklad pre dnešných dvadsaťnitkov sú to obaja starší ľudia.

Vzhľadom na vek Donalda Trumpa by sa mohlo zdať, že vo veci omladenia kandidáta sú na rade republikáni, tí to ale v pláne evidentne nemajú. Rovnako, ako to do momentu tlaku, ktorý na Joe Bidena vyvinuli demokrati, nemal ani on. Staré štruktúry sa skrátka držali moci a mladým veľa príležitostí nedávali.

Podobná situácia je a bola aj v niektorých politických zoskupeniach v Českej republike. Takmer každá strana má nejakú formu „mladých“, ODS, ANO aj ČSSD. Tá bola asi najprogresívnejšia, pretože do snemovne pustila Jana Hamáčka, do určitej doby šéfa Mladých sociálnych demokratov. Komunisti tiež majú svojich mladých, lenže im nevenovali príliš veľa priestoru a nechceli sa deliť o majetok. Až do doby, kým je to stálo kreslá v snemovni.

Generačná obmena dolieha do všetkých oblastí ľudskej činnosti. Do štátneho aparátu, aj napríklad do cirkvi, a samozrejme do firiem, bez výnimky tých rodinných. Každá generácia je trochu iná, a napriek tomu majú všetky niečo spoločné.

Konflikt patrí ku každej generácii

Joe Biden patrí ku generácii budovateľov. K takzvanej tichej generácii, ktorá po druhej svetovej vojne a predchádzajúcej ekonomickej kríze musela znovu vystavať celú ekonomiku aj spoločnosť. Donald Trump je síce vekovo na pomedzí, s Kamalou Harris ale už patrí do silnej povojnovej generácie, kedy babyboom spôsobil výrazný ekonomický rozmach západného sveta. Všimnite si, že spôsob leadershipu sa u oboch generácií líši – Trump je skôr baby boomer než budovateľ, a zatiaľ čo Biden z pozície prezidenta svoje výkonné zložky kontroluje, Trump sa ich snažil riadiť.

V strede pozornosti je dnes generácia Z. Minimálne z dvoch dôvodov. Prvá je, že najvýraznejším medzigeneračným konfliktom je momentálne ten medzi zoomers a boomers, ako sa generácie Z a X slangovo nazývajú. Druhý súvisí s ich ekonomickou silou – Gen Z je silná generácia vstupujúca do fázy produktívneho života, čo z nej robí zaujímavú cieľovú skupinu.

Spomínaný medzigeneračný konflikt existoval vždy, filozofi ho opisujú už od nepamäti – osamostatnenie sa a vykročenie nástupníckej generácie do sveta dospelých, keď jedni hovoria: „To už ste zabudli, že ste boli mladí?“, a druhí kontrujú: „Nebojte sa, tiež raz budete starí.“

Zrazu bol každý riaditeľ

Ja patrím ku generácii X. Veľmi dobre si pamätám nedostatok manažérov v porevolučnom období deväťdesiatok. To spôsobilo nebývalý záujem o štúdium ekonomických smerov a následné obsadzovanie manažérskych postov neskúsenými absolventmi. Napriek tomu, že narobili veľa chýb, dodnes si vedúce posty stále držia a mladých demotivujú vetami typu „keď nám to išlo, vám musí tiež“.

Nie, nemusí. Asi najlepšie to ukazuje výstup pražskej zastupiteľky Kristíny Drápalovej a reakcie jej kolegu Zdeňka Kováříka. Mladá zastupiteľka na rokovaní magistrátu upozornila, že pre mladú generáciu je veľmi ťažko dostupné vlastné bývanie v hlavnom meste. Pán Kovářík ju potom odkázal, že hovorí blbosti a klame.

Iná doba, iné možnosti

Pán Kovářík patrí do rovnakej generácie ako Trump a Harrisová. Po revolúcii začal podnikať a očividne sa mu darilo. Mohol tak byť medzi prvými, ktorí si zaobstarali privatizovaný byt alebo dom. Niekomu to šlo, niekomu nešlo. Nová doba ale prinášala príležitosti skoro ako kedysi americký Klondike.

Dnešná doba ešte nie je taká stabilná, ako by sme si predstavovali, ale keď sa pozrieme do tradičných západných ekonomík, ľahko zistíme, že byt alebo dom v Curychu či Luxemburgu si dnes môžu dovoliť len tí skutočne hnuteľní. Praha sa týmto mestám začína v tomto ohľade podobať, a tak mladí žiadajú, aby sa zaviedol podobný systém regulovaných nájmov ako vo Viedni alebo v Berlíne.

Je teda vidieť, že problém je v komunikácii. Ak si my starší myslíme, že sme múdrejší, mali by sme sa tak aj správať. Zaujímajme sa o druhých, neodsudzujme, rešpektujme ich. Len tak sa dozvieme, čo koho trápi, a budeme schopní spoločne hľadať priesečníkov a riešenie problémov.

Leadership smeruje k empatií

Ešte dlhujem spomenúť dve, trochu menej výrazné generácie, ktorými sú mileniáli, a tiež generácie Alfa. Alfa ešte nemá svojich nástupcov. Generácia Y, ako sú mileniáli tiež označovaní, je v obkľúčení svojich výraznejších sokov – mladší Z a starší X.

Keď sa zameriame na leadership, už vieme, že Biden kontroluje a Trump riadi. Generácia X je plná projektových manažérov, ktorí pre zmenu koordinujú. V generácii Y ale začína leadership tendovať z riaditeľovania a manažovania k skutočnému lídrovstvu, pretože mileniáli vyžadujú takzvaný guiding, voľne preložené ako sprievodcovstvo. Generácia Z pak dokáže pracovať, keď jej právomoci a osobitosť posilňujete. Generácia Alfa ešte do produktívneho veku nedorástla, ale už teraz, napríklad zo škôl, vieme, že hľadajú inšpiráciu.

Krízu vyriešiť vieme

Pokiaľ porovnáme vývoj jednotlivého prístupu vo vedení, ktorý sa naprieč generáciami tiahne, je empatické vedenie ľudí jediným receptom ako ďalej. A to aj s ohľadom na nastupujúce veľké krízy – spoločenské, klimatické i geopolitické.

A ak chceme byť skutočnými lídrami, nikdy nenechávajme ľudí vo svojom tíme samotnej. Ťahajme s nimi za jeden povraz. Máme predsa rovnaký cieľ a nie sme nepriateľmi. Majme pritom vytrvalú odvahu zveriť im kompetencie. Buďme im vďaka nadobudnutým skúsenostiam sprievodcovi po galaxii biznisu.

Len tak vytvoríme bezpečné prostredia, aby nám nikto nemusel klamať, aby kolegovia nemuseli zo strachu skresľovať výsledky svojej práce alebo zatajovať zásadné informácie. A aby sa nebáli chodiť s nevšednými a odvážnymi nápadmi, ktoré nás môžu posúvať ďalej.

Buďme empatickí. Zaujímajme sa, počúvajme, rešpektujme. Kladenie otázok je síce spôsob, ako získať informácie, ale ten najhorší zo všetkých. Mlčaním a záujmom o druhých sa dozvieme oveľa viac, než by sme čakali. To všetko sa môžeme naučiť.

Pokiaľ vo vedení firiem a štátov budú skutoční lídri, ktorí neustále pracujú na svojom osobnom rozvoji, podarí sa im motivovať a efektívne viesť nastupujúcu generáciu. Tí manažéri, ktorí do interpersonálnej komunikácie premietajú svoje osobné problémy, frustrácie a nenaplnené ambície, podľa mňa neuspejú.